Čo ste o ceste transsibírskou magistrálou nevedeli.

Autor: Jaroslav Piovár | 9.10.2017 o 14:01 | (upravené 17.10.2017 o 11:06) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  3455x

Tento článok je o mojich dojmoch, postrehoch a zážitkoch z cesty naprieč Ruskom ktorú sme podnikli v Auguste 2017.

Napriek tomu, že cesta trans-sibírskou magistrálou sa nedá považovať za komerčný typ dovolenky, na internete sa nachádza pomerne veľké množstvo blogov a informácii o tom ako trip zorganizovať na vlastnú päsť a aké miesta navštíviť. Budem teda písať o menej spomínaných faktoch a miestach ktoré ma na tripe naprieč Euráziou zaujali a prekvapili.

Plán cesty
Na presun do Moskvy sme dopredu zakúpili letenku z Bratislavy. V Moskve budeme pokračovať ďalej vlakom na východ až do 8000 kilometrov vzdialeného Pekingu odkiaľ odletíme spať do Viedne s prestupom v Kyjeve. Zastávky máme naplánované v Kazani, Jekaterinburgu, Novosibirsku, Irkutsku, Listvyanke, Ulan Ude, Ust Barguzin (Bajkal), Ulanbátare, Kharkorine a Pekingu. 

Celý trip trval tri a pol týždňa a stál 1800 EUR na osobu. Pri plánovaní mi veľmi pomohol e-book: Transsibírska magistrála - Vaša príručka k epickej ceste ktorú si môžete zadarmo stiahnuť na travelistan.sk.

Moskva (0 km)

Do Moskvy sme dorazili nízko nákladovou leteckou spoločnosťou Pobeda, čo v preklade znamená víťazstvo. Ironické, keďže cestovanie s touto spoločnosťou by sa dalo charakterizovať mnohými slovami, víťazstvo to však nie je. Pobeda je dcérskou spoločnosťou ruského Aeroflotu, ktorý bol za ZSSR národnou leteckou spoločnosťou. Transport na hostel taxíkom ktorý sme objednali na letisku prebehol bez problémov. Moskva na mňa pôsobila kolosálnym dojmom. Pár mesiacov som žil v New Yorku a precestoval veľa svetových metropol, ale rozloha Moskvy ma zaskočila. Nemám na mysli plochu ktorú mesto zaberalo, ale veľkosť ulíc, budov, ciest a parkov. Prejsť cez osemprúdovú cestu mimo prechodu v centre Moskvy bolo prakticky nemožné. Samozrejme, ani som sa o to nepokúšal ;) Z miest, ktoré som v Moskve navštívil sa oplatí vyjsť na Vrabčie hory (Sparrow Hills). Vrabčie hory sa nachádzajú 80 metrov nad okolitým terénom a je z nich nádherný výhľad na Moskvu. Môj predpoklad o pokojnom večernom chill-oute sa ukázal ako nesprávny keďže na vyhliadke bolo mimoriadne rušno. Nachádzali sa tu desiatky ľudí, množstvo motorkárov a nechýbala ani hudba. Síce nečakané, ale o to zaujímavejšie.  Hneď za chrbtom, asi osemsto metrov od vyhliadky stojí Lomonosovova univerzita, ktorá patrí medzi najlepšie v Rusku. Budova univerzity je nádherná a určite sa ju oplatí vidieť. Ak ju obídete celú, narazíte na parkovisko, kde pri svojich nových audinách a BMW popíjajú chudobní ruskí študenti. Za zmienku tiež stojí víťazný oblúk, ktorý sa nachádza na námestí víťazstva a bol postavený v roku 1834. Pokiaľ sa zaujímate o druhú svetovú vojnu, určite odporúčam navštíviť Múzeum víťazstva. Na transport po Moskve používajte metro. Vestibuly staníc a nástupištia sú známe svojou bohatou architektúrou a navyše metro je najefektívnejší spôsob prepravy.

Vlaky
Trans-sibírska magistrála je z veľkej časti o cestovaní vlakom. Lístky na vlak medzi jednotlivými mestami sme zakúpili mesiac dopredu na stránke ruských železníc (RZD). V nových dvojposchodových vozňoch sme sa viezli len cestou z Moskvy do Kazane. Všetky ostatné presuny boli v starších jednoposchodových vozňoch s typickými ruskými samovarmi z ktorých si môžete zadarmo načapovať horúcu vodu na čaj. V Rusku teoreticky platí, čím nižšie číslo vlaku, tým kvalitnejšie vozne. Prakticky, naše čísla vlakov sa pohybovali v rozmedzí 016 až 369 a okrem Kazanského boli vozne rovnaké. Náš najdlhší presun trval 31 hodín a mne zbehol tak ako aj ostatné veľmi rýchlo. Voľný čas sme si vypĺňali rozhovormi so spolucestujúcimi, sledovaním okolitej krajiny, čítaním kníh, kartovými hrami a samozrejme popíjaním vodky ;)

Kazaň (816 km)
Zo železničnej stanice Kazanskaya v Moskve sme vyrazili ďalej na východ do mesta Kazaň. V Kazani odporúčam navštíviť Kazanský Kremeľ a prejsť sa po Baumanovej ulici (BaumanSt), kde sme objavili podnik Coyote Ugly, ktorý sa na moje prekvapenie nenachádza len v USA. Ak vám názov nič nehovorí, na základe trailera k filmu Coyote Ugly si určite vytvoríte predstavu. Veľmi zaujímavou stavbou v Kazani je Chrám všetkých náboženstiev. Tento obrovský chrámový komplex má v sebe zakomponované prvky rôznych svetových náboženstiev a je pripomienkou toho, že všetci by sme mali byť viac tolerantní. Chrám je bohužiaľ poškodený požiarom, ktorý bol dôsledkom miestnych mafiánskych sporov.

Jekaterinburg (1760 km)
Z Kazane sme sa vlakom presunuli do Jekaterinburgu, mesta kde bola vyvraždená posledná cárska rodina. Moje menšie logistické zlyhanie na hlavnej stanici zapríčinlo, že náš autobusu (maršrutka) vyrazila opačným smerom. Využili sme teda ponúknutú príležitosť a nechali sa odviezť ďaleko od centra mesta do útrob starých komunistických panelových sídlisk, ktoré vypadali podstatne horšie ako tie na Slovensku. Zvláštnosťou nielen Jekaterinburgu, ale aj ostatných veľkých miest, ktoré sme navštívili počas cesty trans-sibírskou magistrálou bolo centrum mesta. Centrum bolo zväčša pomerne pekné, udržiavané a nachádzalo sa tu niekoľko klubov a reštaurácií, v ktorých sa cena obedu pohybovala na úrovni 10 EUR. Podnikov bolo ale v porovnaní s Bratislavou podstatne menej, a to všetky navštívené mestá mali viac obyvateľov ako Bratislava. Dôvodom je, že podľa miestnych s ktorými sme sa rozprávali je priemerný zárobok v Rusku okolo 200 EUR 20 000 RUB (291 EUR) mesačne a do podnikov si môžu dovoliť chodiť len lepšie zarábajúci.

Story: Niekde na Sibíri

Nastupujeme do nášho vozňa a lístky nám kontroluje sprievodca s odmeraným pohľadom. V batohu samozrejme máme nejakú tú butilku na spríjemnenie cesty. Vypadalo to na štandardné večerné posedenie. V naśom štvormiestnom kupé ostalo jedno voľné miesto a zdalo sa že k nám už nik viac nenastúpi. V momente keď som vyberal vodku z batohu prechádzal okolo sprievodca. V ruských vlakoch je oficiálne piť zakázané a jeho pohľad bol veľavravný. Ten si určite dá s nami! Kupé nášho sprievodcu sa nachádzalo na konci vagóna, oproti samovaru. Cestou po vodu na čaj som ho zavolal na vodku, na čo pohotovo vybral zo skrine fľašu Coca-Coly v ktorej sa nachádzal koňak. Cesta cez Sibír je predsa dlhá a treba si ju niečím skrátiť. Neskôr ponúkol aj mojich spolucestovateľov. Tento skutok nebol úplne nezištný ale s cieľom predať nám celú fľašu čo sme samozrejme aj urobili :D Pri pálenke ide debata o živote v Rusku, rodine a politike hneť lepšie a príležitosť rozprávať sa s miestnymi treba predsa vždy využiť.
PS: Myslím, že toho koňaku prevážal pomerne veľa, keďže na druhý deň si ma zavolal na pomoc pri prenášaní vriec s obliečkami z ukladacích priestorov ktoré sa nachádzali pod podlahou vozňa :D  

Novosibirsk (3400 km)
Našou ďalšou zastávkou bol Novosibirsk, nazývaný aj Chicagom Sibíri. Mesto bolo založené v roku 1893 a pôsobí novším, konzistentnejším a upravenejším dojmom. Od Chicaga má však veľmi ďaleko. V Novosibirsku, ale aj v iných mestách sa nachádzajú pamätníky padlých z druhej svetovej vojny, v Rusku nazývanej Veľká vlastenecká vojna. Oplatí sa navštíviť nielen ten v Novosibirsku.

Irkutsk (5235 km)
Blížime sa k jazeru Bajkal a naša ďalšia zastávka je Irkutsk. Mesto ospevované vo všetkých blogoch mňa osobne neoslovilo a nemal som pocit, že by bolo výnimočnejšie než tie čo sme navštívili doteraz. Vzhľadom na to, že Irkutsk je označovaný za perlu Sibíri a vstupnú bránu k Bajkalu, očakával som od mesta podstatne viac. Videli sme niekoľko pekných kostolov, zrekonštruované nábrežie pri rieke Angara a 130. dištrikt s novo postavenými typickými ruskými drevenicami.  V meste sa určite nachádzajú aj iné zaujímavé pamiatky, ale na ich návštevu sme nemali dosť času.  Večer sa na nábreží, respektíve na uliciach nenachádzalo veľa ľudí, ale to bolo pravdepodobne spôsobené sychravým počasím. Na túry okolo Bajkalu sa vyráža zo 70 km vzdialenej dediny Listvyanka. Obec mi pripomínala naše rómske osady s tým rozdielom, že sa tam nachádzalo zopár luxusnejších hotelov, ktoré vôbec nezapadali do miestneho koloritu polorozpadnutých dreveníc a starých panelákov. Samotná túra z Listvyanky popri Bajkale až do dedinky Bolshie Koty bola nádherná a určite ju odporúčam absolvovať. Dĺžka túry je 24 km, prevýšenie 400 m a dá sa zvládnuť za 4-6 hodín. Pokiaľ budete mať smolu ako my a nepodarí sa vám dopredu zakúpiť lístky na loď naspäť do Irkutska, resp. Listvyanky, môžete si od miestnych obyvateľov v Bolshie Koty vybaviť odvoz späť do Listvyanky štvor miestnym člnom za 3000 rubľov (10 EUR na osobu). Informácie o plavbách výletných lodí po Bajkale nájdete napriklad tu: https://vsrp.ru/en

S výnimkou Moskvy sme v každom navštívenom meste strávili jednu noc v hosleli. Cena v 4-posteľových izbách  sa pohybovala zhruba na úrovni 10 EUR na osobu za noc. Kvalita ubytovania bola veľmi slušná a väčšinou dokonca lepšia ako v Európe. Okrem hostelu v Moskve, kde sme strávili tri noci, sme sa anglicky nedohovorili takmer nikde. 

Ulan-Ude, Ust-Barguzin, Bajkal (5800 km)
Ďalšou zastávkou na našej trase bolo Ulan-Ude, hlavné mesto Buryatskej republiky. Nachádza sa tu najväčšia busta Lenina a je tu pomerne čulý nočný život. Z Ulan-Ude je možné vyraziť do Zabajkalského národného parku, čo bol náš primárny cieľ. Po 260 km a 4 hodinách cesty sme na našom požičanom aute dorazili do Ust-Barguzin.  Ust-Barguzin je ruská dedina s 8000 obyvateľmi, v ktorej sa nachádzajú prevažne drevené chatrče a desiatky píl dreva. Asfaltových ciest v dedine bolo len niekoľko, a aj tie boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Pomocou predavačky v potravinách sme si zohnali ubytovanie a rovno vyrazili k Bajkalu na večernú opekačku. Legenda o jazere Bajkal hovorí, že pred mnohými rokmi sa otriasla zem a vznikla v nej veľká trhlina, v ktorej začalo všetko horieť. Oheň spaľoval všetko naokolo a preto začal ľud prosiť bohov, aby pohroma ustala. Bohovia ale ich prosby nevypočuli a v zúfalstve ľudia začali kričať: Baj, gal = Oheň prestaň. Oheň zázračne prestal horieť a veľká trhlina sa naplnila vodou. Tak vznikol názov jazera Bajkal.  Na Bajkal som sa veľmi tešil a po príchode na miesto moje nadšenie neopadlo. K pobrežiu sme dorazili tesne pred západom slnka, takže sa nám naskytol nádherný pohľad na do ružova sfarbenú hladinu. Po zotmení sme pri pobreží zbadali len dva ďalšie ohne vzdialené niekoľko kilometrov. Bajkal má rozlohu 31 700 km2 a nájdete tu veľké množstvo miest, kde sa o krásy jazera nemusíte s nikým deliť.

Svätý Nos
Na druhý deň nás čakal hlavný cieľ našej cesty na Bajkal, najvyšší vrch poloostrova Svätý nos (Vershina Svyatogo Nosa). Informácie o tom odkiaľ sa na túru vyráža a o náročnosti výstupu boli rôzne a preto sme verili, že si ich overíme pri vstupe do národného parku, čo sa nám aj podarilo. Prevýšenie je 1450 m a túra by sa mala dať zvládnuť za 8 hodín. Počas výstupu sme nestretli nikoho, cestou nadol niekoľko Rusov. Verím, že nemali namierené na vrchol, pretože by sa v žiadnom prípade nestihli vrátiť do zotmenia. Počasie sa vydarilo a po strmom stúpaní nahor sme boli odmenení nádherným výhľadom z vrcholu. Turizmus v Zabajkalskom   národnom parku je ešte v plienkach a navštevujú ho hlavne domáci obyvatelia. Dôvodom je nedobudovaná infraštruktúra a s tým súvisiaca ťažká dostupnosť. Napriek tomu, polostrov Svätý nos sa oplatí navštíviť a stráviť tu viac dní ideálne pod stanom.

Ivolginsky Datsan
Rusko si každý spája s pravoslávnou cirkvou, ale okrem tohto náboženstva je v Buryatskej republike rozšírený aj Budhizmus. Neďaleko Ulan-Ude sa nachádza budhistický chrám nazývaný Ivolginsky Datsan a je otvorený aj pre verejnosť. Pokiaľ sa rozhodnete komplex navštíviť, nevynechajte ranné modlitby mníchov,  ktoré sa konajú každý deň o 9:00.

Rusko - Mongolská hranica (5900 km)
Ivolginsky Datsan bola naša posledná zastávka v Rusku a po nádhernom pobyte pri Bajkale nás čakal 10 hodinový presun autom do Ulanbátaru v Mongolsku. Ale o tom a ďalších zážitkoch z cesty naprieč Euráziou sa dočítate až v ďalšom článku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?