Čo ste o ceste transmongolskou magistrálou nevedeli.

Autor: Jaroslav Piovár | 9.10.2017 o 16:22 | Karma článku: 10,73 | Prečítané:  5196x

Tento článok je o mojich dojmoch, postrehoch a zážitkoch z cesty naprieč Mongolskom a Čínou ktorú sme podnikli v Auguste 2017.

Napriek tomu, že cesta trans-mongolskou magistrálou sa nedá považovať za komerčný typ dovolenky, na internete sa nachádza pomerne veľké množstvo blogov a informácii o tom ako trip zorganizovať na vlastnú päsť a aké miesta navštíviť. Nebudem teda písať o tom čo je o tejto ceste známe ale o menej spomínaných faktoch a miestach ktoré ma na tripe naprieč Euráziou zaujali a prekvapili.

Rusko - Mongolská hranica (5900 km)

Náš pôvodný plán bol presun z Ulan Ude do Ulaanbaataru vlakom, ale v  hosteli sme stretli Mongolov, ktorí pravidelne prevážali tovar medzi spomínanými mestami a ponúkli sa, že nás odvezú. Nasadli sme teda do auta a dúfali, že do Mongolska dorazíme s oboma obličkami.

Ulanbátar, Kharkhorin  (6000 km)
Časť nášho pobytu v Ulanbátare pršalo, no napriek tomu sme sa vydali na jednodňový výlet do polopúšte neďaleko Kharkhorinu, aspoň nakrátko sa oboznámiť so životom v tejto oblasti. V Mongolsku stále žije okolo 30 percent obyvateľstva v jurtách, ktorých sme popri ceste i v meste videli stovky. Krajina pôsobí chudobnejším dojmom ako Rusko ale ľudia sú mimoriadne priateľskí.

Chlapec mi naznačil nech ho odfotím počas toho ako vyskakuje na koni. Chcel vidieť ako vysoko dokáže vyskočiť. Fotku som po odchode ukázal aj nášmu sprievodcovi, ktorému sa veľmi páčila a poprosil ma nech mu ju zašlem. Prezradil mi, že chalan bude mať čoskoro narodeniny a vytlačenú fotku mu pošle ako darček. Dúfam, že ho poteší :)

Mongolsko – Čínska hranica (7316 km)
Našou ďalšou zastávkou bola Mongolsko-Čínska hranica ku ktorej sme sa dopravili lokálnym vlakom. Vlak bol zložený zo starých ruských vozňov, ale prekvapivo prispôsobený na cestovanie v 21.storočí. V spacích kupé sa nachádzal TV a 2 USB prípojky. V Rusku sme cestovali novým vozňom len z Moskvy do Kazane. Jednalo sa o 2-poschodový vozeň kde sa nachádzali aj elektrické zásuvky. Problém vozňa bol oveľa menší životný priestor na horných posteliach v porovnaní s klasickými ruskými vozňami.
Prechod cez Mongolsko-Čínsku hranicu patril k najbizarnejším zážitkom na tomto tripe a celý proces trval zhruba 1 hodinu. Hneď ako sme vystúpili z vlaku v Zamin Uud oslovilo nás niekoľko prevádzačov, s ktorými sme sa po chvíli zjednávania dohodli na cene 5 eur za osobu. Následne sme nasadli do auta a vyrazili k hranici. Na naše prekvapenie sa nejednalo o auto s ktorým budeme prekračovať hranicu. Po desiatich minútach sme dorazili k ceste kde boli na sebe natlačené stovky prázdnych áut. Jednalo sa prevažne o staré ruské gazy. V polovici tohto radu sa nachádzalo aj naše auto, ktoré tam bolo vopred zaparkované, vďaka čomu sa nám skrátilo čakanie na hraničnom prechode. Pri výstupe z krajiny je potrebné zaplatiť 5000 tugrikov (mimochodom domáci platia 1000), za čo, to neviem. Ja som poplatok zaplatil, ale zo zvedavosti ako zareagujú na pasovej kontrole doklad nepredložil. Colníčka síce odo mňa niečo pýtala, ale keď videla môj zmätený pohľad, radšej ma nechala prejsť. V každom prípade si myslím, že som mal šťastie a určite by som neskúšal prekročiť hranicu bez zaplatenia.

Story: Mainstream? (Presun do Pekingu –Erlian, Jining)
Vystupujeme na autobusovej stanici v hraničnom meste Erlian, kde nás zaviezol náš prevádzač. Okamžite sa nám snažia predať lístky na bus do Pekingu ale my odmietame pretože máme namierené inam. Autobus do Pekingu mi prišiel ako príliš mainstreamova trasa a preto som sa to rozhodol trošku okoreniť zastávkou v Jiningu, ktorý sa nachádzal 333 km východne od hraníc, zhruba v polke trasy. S pomocou miestneho policajta sme kúpili lístky na bus do Jinigu kde sme chceli prespať a na ďalší deň pokračovať vlakom do Pekingu. Cesta autobusom trvala päť hodín, ale keď za vami sedí uškriekaná Číňanka, ktorá bez prestávky melie, je aj hodina veľa.
Vystúpili sme v centre mesta a vlakovú stanicu sa nám podarilo objaviť za pár minút. Celý priestor pred stanicou bol ohradený kovovým plotom a vstup bol možný len po predložení pasu. Naše pasy boli rovnako ako na Mongolsko-Čínskych hraniciach pre policajtov veľkým prekvapením. Zdalo sa, že v Číne o Slovensku ešte nikdy nikto nepočul. Za pomoci grafov, diagramov a sofistikovanej gestikulácie sme na stanici zakúpili lístky na ranný vlak a následne vyrazili do centra hľadať ubytovanie. Z pohľadov miestnych v Jiningu a počtu fotiek, ktoré si s nami chceli spraviť bolo očividné, že beloch do týchto končín zavíta len výnimočne. Spočiatku to nevypadalo veľmi sľubne, bola už tma a okrem draho vypadajúceho hotela sme nenašli nič. Za námestím, na ktorom skupina Číňanov predvádzala nejaké tance, sme zazreli niečo čo pripomínalo prijateľne vypadajúci hotel zastrčený v tmavej uličke. Vykročili sme teda neisto k tomuto objektu kde už na nás zvedavo pozerala skupina čínskych chalanov. Chalani nám plní nadšenia potvrdili že sa jedná o hotel a po desiatich minútach fotenia s nimi, recepčnou a jej deťmi sme sa dostali na izbu, ktorá stála 7 EUR na noc za osobu. Hotelová izba bola priestranná a čistá. Spokojný s cenou, hotelom aj naším výkonom sme sa korunovali za logistických kráľov a začali vybaľovať. Hneď na to prišla za nami recepčná s prekladačom v mobile a vysvetlila nám, že tu nemôžeme ostať, pretože to nie je hotel pre cudzincov. Skúšali sme sa s ňou dohodnúť, ale zjavne to nebola otázka peňazí. Dve Číňanky nás teda odprevadili do medzinárodného hotela. Boli celkom zlaté, ale človek moc nepokecká keďže tej ich hatlanine nikto z nás nerozumie a anglicky tam nevedel nik. Hotel vypadal luxusne z čoho som vôbec nebol nadšený pretože som nemal záujem vyhodiť 50 EUR za ubytovanie. Chvalabohu tento i ďalší hotel v ktorom sme sa zastavili cestou späť na stanicu boli obsadené. V meste sa pravdepodobne konala nejaká slávnosť. Rozhodli sme sa teda pre klasiku, prespíme na vlakovej stanici, veď je dokonca aj oplotená :D Mali sme so sebou karty a tak sme si skrátili čakanie zopár hrami faraóna. Domácich, ktorí sedeli naokolo to celkom zaujalo a preto sme sa rozhodli pre jednoduchšiu hru nech sa môžu pridať. Hrali sme tzv. hajzel. Karty rozhodíte na zem a na vrch postavíte z dvoch kariet striešku. Cieľom je vyberať karty tak aby strieška nespadla. Plán sa vydaril a pridala sa k nám jedna odvážna Číňanka, ktorej menej odvážny manžel spoza chrbta kričal akú kartu má ťahať. Bola to sranda a som rád, že napriek jazykovej bariére sa nám aspoň takto podarilo spoznať lokálnych.
Vlak ráno išiel na čas a môj plán bol si trochu zdriemnuť keďže som v noci spal len málo. Z lístkov toho človek moc nevyčítal ale predpokladali sme, že máme miestenky v šiestom vozni. Tento predpoklad správny nebol, miestenky neboli v cene nášho lístka (veď sa mi aj zdaj nejaký lacný, 7 EUR za 360 km dlhú cestu) takže počas päť hodinového presunu do Pekingu sme väčšinu času stáli. Vo vlaku sme boli jediní belosi a skúmavé pohľady sa na nás valili z každej strany. Brali nás tu ako atrakciu a môjho spolupútnika dokonca sprievodca odviedol do VIP lóže ktorá sa nachádzala na konci posledného vozňa a pozostávala z kartónu položeného na zemi. Vo VIP lóži sa nachádzalo aj niekoľko zvedavých Číňanov, ktorí s nami chceli silou mocou komunikovať. Chvála bohu mali prekladač v mobile takže sme sa aj niečo dozvedeli.
PS: Nerád cestujem mainstreamovo ale priznám sa, počas tejto cesty mi prebehlo hlavou: Žeby som to trochu prehnal? Odpoveď je samozrejme: NIE ;)

Peking (8000 km)
Peking bola naša posledná zastávka a z atrakcií určite odporúčam návštevu jedného z Pekingských parkov (napr. Beihai park). Pokiaľ chcete vidieť klasické rušné čínske uličky vyberte sa do Hutongu. Čo sa týka jedla, v reštauráciách ktoré sme videli v Pekingu bolo jedlo podávané inak ako v čínskych reštauráciách v Bratislave. Na stôl vám prinesú surové mäso nakrájané na plátky a malú piecku na ktorej sa nachádza misa s vriacou vodou. V nej si opečiete mäso, prípadne ďalšie suroviny ako cestoviny, zeleninu, atď. K mäsu sa tiež podáva omáčka podľa výberu.
Bez znalosti jazyka je cestovanie a hlavne spoznávanie lokálneho obyvateľstva a kultúry v Číne náročné. Stretnúť belocha je zriedkavé a čim viac ste obklopení ázijskou kultúrou, ktorej nerozumiete, tým viac sa potešíte stretnutiu nielen s krajanom ale Európanom respektíve belochom vôbec. V Ázii sú totiž kultúrne rozdiely medzi Európanmi zanedbateľné. Vzhľadom na našu skúsenosť s hotelom v Jiningu, cenzúru internetu a obrovské množstvo kamier v Pekingu mi Čína pripomínala svet opísaný v knihe od Georga Orwella 1984. Do akej miery sú ľudia v Číne naozaj slobodní, si netrúfam odhadnúť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?