Na ktorú sopku sa oplatí vyraziť z Bali? TAMBORA!

Autor: Jaroslav Piovár | 26.9.2018 o 11:24 | (upravené 1.10.2018 o 21:28) Karma článku: 2,31 | Prečítané:  949x

Tambora je aktívna sopka ležiaca na ostrove Sumbawa a je známa najničivejšou erupciou v moderných dejinách. Kedže Národný park Rinjani je po zemetraseniach na Lomboku momentálne uzavretý, vybrali sme si práve TAMBORU.

Naša plánovaná návšteva Indonézie v septembri 2018 sa nemohla zaobísť bez výstupu na niektorú zo sopiek nachádzajúcich sa v krajine. Voľba tej správnej bola pomerne jednoduchá a po krátkom skúmaní mapy Indonézie som sa rozhodol pre Rinjani.  Rinjani sa nachádza na ostrove Lombok ležiaceho hneď vedľa známej turistickej destinácie Bali, kde sme plánovali stráviť väčšinu nášho pobytu v krajine. Bohužiaľ po sérií júlových a augustových zemetrasení na Lomboku Národný park Rinjani uzavreli až do odvolania. Začal som teda hľadať nový cieľ a tak nakoniec voľba padla na TAMBORU.

Ako som už spomenul v úvode článku, TAMBORA leží na ostrove Sumbawa a erupcia sopky z roku 1815 si vyžiadala asi 92 000 ľudských životov. Nasledujúci rok bol na Zemi známy ako „Rok bez leta“, pre veľké množstvo sopečného popola v atmosfére. Pred výbuchom mala sopka približne 4200 m, po explózii 2800 m.

TAMBORA je málo známa turistická destinácia a ročne ju navštívi len niekoľko stoviek turistov. O cestovných kanceláriách organizujúcich výstup na sopku moc neviem, na internete som narazil na stránku https://visittambora.com, kde je možné zakúpiť si niekoľkodňové balíky, ktoré zahŕňajú ubytovanie, lokálnych sprievodcov, nosičov, vstup do národného parku a podobne. My sme sa rozhodli celý trip zorganizovať na vlastnú päsť, pretože ja osobne považujem tento druh cestovania za zaujímavejší.

Náš výlet sa začal zakúpením on line letenky z Denpasaru (Bali) do mesta Bima na Sumbawe. Cena lístka sa pohybuje na úrovni 20-40 EUR. My sme kupovali 2 dni pred odletom za 35 EUR. Cesta späť nás vyšla zhruba rovnako a letenku sme zakúpili priamo na letisku v Bime tesne pred odletom lietadla.

Leteli sme turbo vrtuľovým lietadlom ATR 72-600. Malý, ale solídny stroj, ktorý v nás vyvolal nádej, že let prežijeme v poriadku. Nastúpime teda do lietadla a od šarmantných letušiek si vypočujeme štandardné inštrukcie o bezpečnosti a tiež ako vždy upozornenie, že sa jedná o nefajčiarsky let. Po 30 minútach vo vzduchu sa kabínou začal šíriť cigaretový zápach. Začali sme sa rozhliadať okolo seba a hľadať jeho zdroj. Chýbali len letušky, ktoré po chvíli vyšli vysmiate z WC. Toľko k nefajčiarskym letom v Indonézii :D

Pristátie v Bime prebehlo hladko a po vystúpení z lietadla sme sa ocitli na asfaltovanej pristávacej dráhe obklopení vysušenou krajinou. Odkráčali sme 100 metrov k malej budove letiska a vyzdvihli si batožinu. So far, so good. Po opustení príletovej haly sa na nás ako kŕdeľ supov na svoju korisť zhŕkol  dav miestnych taxikárov. Chvíľu sme ich nechali prekrikovať sa a potom zobrali jeden na autobusovú stanicu. Cenu sme zjednali zo 150 000 na 100 000 IRD (6 EUR). Na autobusovej stanici  sa odohral podobný scenár, ale tentokrát bolo našim cieľom zistiť kedy odchádza autobus. Cestovné poriadky a informačné tabule tu samozrejme nenájdete. Informácie o odchodoch autobusov sa šíria ústnym podaním a ten náš mal podľa všetkého doraziť o druhej poobede. Mali sme ešte 3 hodiny času a náš plán B bol dostať sa do základného tábora vzdialeného 180 km na požičaných motorkách. Skúsili sme šťastie v neďalekom hoteli a niekoľkých opravovniach motoriek, ale okrem fotografií s miestnymi obyvateľmi sme sa nedopracovali k ničomu. V meste neexistujú požičovne motoriek a nestretnete tu žiadnych turistov pretože väčšina má priamo z letiska namierené na surferské pláže nachádzajúce sa na východe ostrova. Taxikári by nás samozrejme ochotne odviezli aj k sopke TAMBORA, za viac peňazí  verím, že aj rovno na vrchol. Ich vyvolávacia cena za transport do základného tábora bola však 1 250 000 IRD (70 EUR, 4,5 hodinová cesta autom) a to bolo priveľa. Lístok na autobus nás stál 70 000 IRD (4 EUR, 6 hodín). O pol druhej sme sa teda dostavili na autobusovú stanicu a s pomocou miestnych identifikovali náš nový domov na najbližších cca 6 hodín. Všetky autobusy boli súce na zošrotovanie, ale my sme sa tešili, že za ten náš by sme dostali na šrotovisku najviac peňazí. Nastúpime dnu a čakáme na odchod. Po prvej polhodine sme začali miestnych otravovať s najhlúpejšou otázkou akú môžete v mnohých častiach Ázie položiť. Kedy odchádza autobus? Zakaždým nasledoval nechápavý pohlaď a odpoveď: Neviem. Autobus proste odíde vtedy keď odíde. Nakoniec sme vyrazili o 2 hodiny neskôr a pred odchodom nám ešte zahral na gitare a zaspieval miestny chalan, ktorý sa tým živí na plný úväzok.

Do dediny Pancasila sme dorazili o desiatej večer a autobus nás prekvapivo odviezol až 8 km nad dedinu priamo k ubytovniam, ktoré sa nachádzajú pri základnom tábore. Doviedli nás dokonca až k domu správcu národného parku. Pravdepodobne aby sme sa nevyhli plateniu za vstup :D Správca hovoril celkom slušne anglicky. Usadil nás teda na terasu pred jeho domom a my sme čakali, že začne rozprávať. Nič. Začal som teda ja:

Ja: We would like to go on Tambora.

Správca: Its late.

Ja: Yeah, sorry, the bus was late.

Správca: You need porters and a guide.

Ja: We want to do it in one day. We will go very fast. They will slow us down.

Správca: You can get lost, its dangerous.

Ja: Vysvetlil som mu, že máme  skúsenosti s turistikou a dopredu som si zistil informácie o treku.

Správca: OK, but you still need to pay a two day entry price.

Ja: WTF? :D (to som už nepovedal)

Zaplatili sme teda vstup do národného parku za 2 dni. Mimochodom cena pre Indonézanov je 0,7 EUR, pre turistov 9 EUR na deň. Chatka nás stála 9 EUR na noc. Vybavené. Zhodili sme veci a išli spať. Pardon, skoro som zabudol na večernú hygienu! Pre ilustráciu prikladám fotografie.

Na druhý deň nás čakalo skoré vstávanie o pol  šiestej ráno. Správca nám dal zopár základných rád k treku za čo som bol veľmi vďačný, keďže z neho bolo trochu cítiť sklamanie z faktu, že viac peňazí z nás nedostane. Aj tak si myslím, že pochodil veľmi dobre. Vyrazili sme o 6:30 s ľahkými  batohmi, v ktorých sa nachádzali len náhradné tričká, ponožky, bunda, čelovka, lekárnička, power bank, filter na vodu, nôž, 1,5 l vody a kopec sacharidov. Chceli sme si zobrať aj nejaké rybacie konzervy ,ale bohužiaľ sa nám nepodarilo žiadne na Sumbawe zohnať. Informačná tabula pri základnom tábore uvádzala čas výstupu na vrchol 14 hodín. Vedel som, že časy na tabuli sú nadhodnotené, ale my sme chceli za 15 hodín vystúpiť aj zostúpiť späť. Stanovili sme si teda turnaroundtime na 14:00 (čas obratu – ak do 14:00 nebudeme na vrchole, otáčame sa a vraciame späť do kempu). Do kempu 1 sme dorazili za 2 hodiny čo bolo o 2,5 hodiny skôr od oficiálneho času. Vypadalo to dobre a povzbudení výsledkom, rýchlym tempom pokračujeme ďalej. V kempe 2 sme stretli skupinu poľských turistov, čo ma vôbec neprekvapilo, Poliaci sú všade :D Dopĺňame zásoby vody z potoka a pokračujeme ďalej. V kempe 3 sa nachádzala väčšia skupina Belgičanov a po krátkej prestávke vyrážame ďalej do kempu 4 a 5. Čas sme mali dobrý a zdalo sa, že sa nám podarí dostať na vrchol pred druhou. Síl ale postupne ubúdalo. Dve minúty pred druhou sme dorazili ku kráteru sopky.Naskytol sa nám jeden z najúžasnejších pohľadov v živote. Priemer krátera má 6 km a fotky ani zďaleka nevystihujú jeho veľkoleposť. Vzhľadom na čas, už nepokračujeme na neďaleký vrchol a namiesto toho si chvíľu vychutnávame pekné počasie a výhľad.

Naše myšlienkové pochody počas výstupu boli nasledovné:

Začiatok túry: Vošli sme do Indonézskej džungle. Super! Je tu veľmi zaujímavá vegetácia.

O dve hodiny neskôr: Tak toto je Indonézska džungľa. V poriadku, môže byť.

O tri hodiny neskôr: Ktovie kedy sa dostaneme von z tejto džungle?

O štyri hodiny neskôr: Kedy už do **** vylezieme z tejto prekliatej džungle.

O šesť hodín neskôr: Vyšli sme z džungle, ale vtedy nám to bolo už aj tak jedno :D

Dolu sme zostupovali rýchlym tempom, nakoľko slnko zapadlo o šiestej, čo znamená, že minimálne 2 hodiny budeme šliapať po tme. Chodník bol značený dobre a raz sme ním už prešli, no napriek  tomu v nás budil nočný pochod rešpekt. Stratiť sa v noci v džungli by určite nebol príjemný zážitok. Od zotmenia nás na urýchlenie cesty okrem zvukov džungle sprevádzali aj slovenské ľudovky z mobilu (a tiež na odohnanie nežiadúcej zveri). Po trojhodinovom nočnom pochode nakoniec o deviatej večer šťastne dorazíme do základného tábora.  Správca parku nám pogratuluje k nášmu výkonu a oznamuje, že sľúbený večerný odvoz späť na letisko nevybavil. Priznám sa, po 15-tich hodinách šliapania reagujeme dosť podráždene a 30 minút sa snažíme nájsť vhodné náhradné riešenie. Nakoľko sa v celej dedine nachádzajú len 2 autá, uznávam, že vybavenie odvozu nie je až také jednoduché. Nakoniec sa presúvame na skútroch do susedného mestečka Calabai, kde prespíme v ubytovni,  ktorú nám odporučil správca parku. Dúfame, že na druhý deň ráno sa stopom (v rátane finančnej odmeny pre vodiča) dostaneme do Bimi. Na naše prekvapenie, majiteľ ubytovne vlastnil auto a ponúkol sa, že nás ráno odvezie. Za cestu si popýtal 850 000 IRD (50 EUR). Svoj sľub dodržal a napriek tomu, že cestu na letisko považoval za okruh Formuly 1, za 3 hodiny živí a zdraví dorazíme do cieľa. Nasledovala už len kúpa letenky pri pokladni, zopár fotiek s miestnymi a odchod späť na Bali.

Upozornenie:

My sme výstup absolvovali bez sprievodcov, bolo to však v období sucha kedy je chodník dobre viditeľný. V období dažďov je orientácia v džungli oveľa náročnejšia! Tiež chcem podotknúť, že časť cesty ku kráteru nad pásmom lesa vedie po rovnej plošine, ktorá sa navonok javí byť jednoduchá na orientáciu , ale je posiata množstvom 2 až 3 metre hlbokých trhlín, cez ktoré sa nedá prejsť. Povrch na vrchole pripomína mesačnú krajinu a chodník miestami vôbec nie je viditeľný. V prípade, že sa pri jednej z trhlín vydáte nesprávnym smerom, môžete mať veľký problém vrátiť sa späť na správny chodník.

Trochu kritiky:

Ako najväčší problém celého ostrova Sumbawa vnímam chamtivosť miestnych taxikárov a organizátorov výstupov voči turistom, ktorí nie sú pôvodom z Indonézie. Keďže na ostrove neexistuje takmer žiadna konkurencia ceny za transport a ubytovanie sú podľa môjho osobného názoru premrštené , treba sa snažiť zjednávať pri každej príležitosti. Vzhľadom na obmedzený počet možností človek bohužiaľ často nemá na výber. Bieli turisti sú na Sumbawe vnímaní ako chodiaci mešec zlatých dukátov.

Záver:

Výstup na Tamboru určite odporúčam dobrodružstva chtivým jedincom. Na sopke sa oplatí stráviť minimálne jednu noc, prípadne aj dve ak plánujete zostúpiť dolu do krátera. My sme bohužiaľ mali na výstup len jeden deň a nemohli si naplno vychutnať všetky krásy, ktoré ponúka Národný park Tambora. Napriek tomu to bol jeden z najúžasnejších trekov v mojom živote a ak máte radi turistiku a spoznávanie nových miest, verím, že sa bude páčiť aj Vám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?