Kilimandžáro – Cesta na vrchol

Autor: Jaroslav Piovár | 10.5.2019 o 17:20 | (upravené 12.5.2019 o 18:19) Karma článku: 7,26 | Prečítané:  2889x

Je jedna hodina v noci a ja vychádzam zo stanu a pridávam sa k našej šesťčlennej skupine pripravenej vyraziť na vrchol najvyššej hory Afriky.

Nachádzame sa v kempe Barafu, 4681 metrov nad morom. Obloha je jasná a vietor konečne utíchol. Moje plánované 4 hodiny spánku sa nepretavili do reality. Spal som možno 15 minút, ale únavu  nepociťujem. Zásluhy pripisujem kvalitnej príprave pred výstupom, kedy som síce neúmyselne, ale neraz vyrážal na túru po ťažkých piatkových a sobotných nočných záťahoch. Telo si postupne zvykne  :D Vyberám oximeter, prístroj na meranie hladiny kyslíka v krvi, ktorý som kúpil za 15 eur cez ebay. Ukazuje hodnotu 80%, čo je v danej nadmorskej výške v poriadku. Nameraným hodnotám som však nepripisoval veľkú váhu, nakoľko mal vysokú odchýlku. Pri troch meraniach po sebe bola odchýlka aj 30%. Ak by som teda veril údajom z oximetra, ktorý občas nameral hladinu kyslíka v krvi 50%, znamená to, že trpím akútnou výškovou chorobou a som na najlepšej ceste k pľúcnemu/mozgovému edému.

Je jedna hodina v noci a ja vychádzam zo stanu a pridávam sa k našej šesťčlennej skupine pripravenej vyraziť na vrchol najvyššej hory Afriky. Skupina pozostávala z troch Slovákov a troch Tanzáncov, teda Tanzánčanov, teda Tanzánijcov, no proste troch ľudí z Tanzánie. Von je desať pod nulou, ale napriek tomu sú moje prvé slová: “Guys, we have a really warm night tonight!”. Totižto na odporúčanie našich sprievodcov som si na seba obliekol 5 vrstiev oblečenia. Zdalo sa mi to priveľa, ale v ich prospech zavážilo desať rokov skúseností s výstupmi na Kilimandžáro v porovnaní s mojimi 0,01 ročnými skúsenosťami.

Včerajší aklimatizačný výstup na Lawa tower splnil svoj účel a výškovú chorobu už nepociťujem. Je čas vyraziť! Na čele skupiny je náš sprievodca Galaxi, ktorý je presvedčený o tom, že výstup zvládneme.  Usúdil to na základe našich doterajších výkonov a tiež schopnosti sa kontinuálne vykecávať aj počas šliapania do kopca. V nadmorskej výške 4600 metrov sa totiž človek zadýcha aj pri rozprávaní. V záujme zachovania nastaveného trendu sa dávam do reči s Majom, ktorý kráča predo mnou. Zohnať ľudí na tento výstup nebolo jednoduché a po dlhých a náročných rokovaniach s mojimi kamošmi sa definitívne za vyjadril len Maťo, a to nebolo dosť! Väčšia skupina znamenala nižšie finančné náklady na osobu a aj viac srandy. Ideálne 4 ľudia. Situácia bola zlá a ja som sa začal pomaly opúšťať. Moja posledná nádej bolo skúsiť fórum - HĽADÁM PARŤÁKA NA CESTY na stránke dobrodruh.sk. Ozval sa Majo. Spolu teda 3 kusy. Vravím si „good enough“. Ideme na to!

Do 5000 m.n.m. sa nám kráčalo celkom dobre, ale s ubúdajúcim kyslíkom ubúdalo aj slov, ktoré sme medzi sebou prehodili. Majo vie povzbudiť a jedna z jeho posledných poznámok pred tým, než sa odmlčal, bola: “Do kelu, zabudol som ti dať to číslo na rodičov :D”. Postupne sme sa rozdelili, pretože každý kráčal vlastným tempom. Takmer celý trek vedie strmo nahor a ja priebežne kontrolujem pohľadom, či sa blížime k vrcholu. Na moje sklamanie okrem svetielok z čeloviek, ktoré, zdá sa, siahali až do neba, nevidím nič. Bolo to deprimujúce, a preto si stanovujem nový cieľ, budem sa pozerať len pod nohy. Čím dlhšie, tým lepšie. Asi najpoužívanejšie slovo v Tanzánií je „POLE POLE“. V preklade to znamená „POMALY POMALY“ a počas výstupu na Kili nám to Galaxi povedal aspoň 100-krát. Očakával som teda podobný prístup aj túto noc. Omyl! Napriek tomu, že sme mali nasadené celkom slušné tempo, moje trúfalé rozhodnutie v druhej polovici výstupu na minútu zastaviť a napiť sa vody sa u Galaxiho stretlo s nepochopením a jeho pohľad plný sklamania a netrpezlivosti ma nútil kráčať rýchlejšie. Najprv som si myslel, že tie ľadovce na vrchole sa asi topia rýchlejšie ako vedci predpokladali, a ak dorazíme na vrchol o 5 minút neskôr, už tam nebudú. Prekvapivo, nebol to správny predpoklad, ľadovce tam sú stále. Neviem prečo Galaxi nasadil také rýchle tempo, možno je to stratégia a pomáha tým turistom zdolať vrchol a možno sa mu fakt len nechcelo na mňa čakať :D

Na vrchol sme dorazili o 6:30 ráno tesne po východe slnka, obloha bola jasná a výhľad nádherný. Spravili sme teda niekoľko povinných fotiek a mňa čakalo ešte jedno zásadné rozhodnutie. Sprievodcovia nám sľúbili, že nás vezmú priamo k ľadovcom. Bola to asi 2-hodinová obchádzka a znamenalo to,  že strávime viac času v nadmorskej výške nad 5500 m. Začínala ma pobolievať hlava, ale celkovo som sa cítil pomerne dobre, zatiaľ! Práve obava z toho, že sa bolesť hlavy a príznaky výškovej choroby budú zhoršovať, ma prinútili zvoliť si bezpečnejšiu alternatívu a zostúpiť rovnakou trasou dole. Ja s Maťom teda zostupujeme dole a Majo pokračuje k ľadovcom. Moje rozhodnutie sa ukázalo byť správne, nakoľko zostup bol tiež mimoriadne náročný a jednalo sa o preteky s časom. Výšková choroba sa prejavovala čoraz silnejšie a preto som sa potreboval dostať čím skôr dole. Zastavil som až vo výške 5000 metrov nad morom asi 30 minút od tábora Barafu, kde mi už bolo lepšie. Konečne bol čas trošku pochillovať a vychutnať si výhľad na okolitú krajinu. Majo dorazil o 2 hodiny neskôr a ukázal nám fotky ľadovcov. Trochu ma mrzelo, že som sa nezúčastnil. Bolo to ale správne rozhodnutie!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?